;)
Neznámi prešporskí bicyklisti
5. mája 2017
Sú vám známi neznámi bicyklisti? Myslím si, že nie. Veď ak by vám boli známi, už by predsa nemohli byť neznámi. Okrem toho – aj my sme ich objavili na starých pohľadniciach len nedávno. Tak si s nami dajte „kolečko“ a spoznajte svet starých (prešporských) bicyklistov!
V posledných 5 – 10 rokoch sa počet cyklistov v uliciach Bratislavy zviacnásobil. Jasné, že sa v tomto smere ešte máme čo učiť, no hádam to nepreženiem, ak napíšem, že bicyklu ako dopravnému prostriedku fandí čoraz viac Bratislavčanov. A pri slove „bicykel“ sa asi každému z nás vybaví celá kopa príhod. Výsledky mojich skromných pozorovaní jasne naznačujú, že v posledných rokoch sa už aj šoféri správajú k mojej cyklistickej „maličkosti“ ohľaduplnejšie a mestskí policajti ma už toľko nenaháňajú kvôli svetlám alebo odbočeniu do jednosmernej ulice. Ale na cyklochodníkoch sa dá stále ľahko dopracovať k „echtovnému“ defektu (ako sa to minulý mesiac podarilo mne), o ktorý sa postarajú vytŕčajúce hrany dlažobných kociek. Aspoň mám o čom písať 🙂
A hoci to znie akokoľvek neuveriteľne, dnešní bicyklisti sú na tom oveľa lepšie ako boli ich predchodcovia kedykoľvek predtým (presnejšie počas uplynulej vyše storočnice, keď sa začali písať dejiny cyklistiky). Dnes už totiž nehovoríme o možnostiach bicyklovania ako takého, ale o možnostiach pohodlného bicyklovania. Na rozdiel od minulosti – a týka sa to najmä desaťročí pred nástupom socializmu –, keď podmienky na verejnú (masovú) cyklistiku úplne absentovali. Záujemca si hlavne musel zaobstarať bicykel, čo si nemohol dovoliť každý (vtedy ešte neboli bežným javom funkčné bicykle vyložené pri kontajneroch).
Zároveň chýbali asfaltové cesty, tie prašné boli plné kameňov a hlavný dopravný prostriedok predstavovali konské povozy. A ako dobre vieme, kôň je plaché zviera, ktoré raz-dva vyľaká prudký alebo nezvyčajný pohyb. Preto cyklisti spočiatku (pekných pár desaťročí od roku 1880) znamenali potenciálne dopravné riziko a ministerstvo vnútra sa snažilo ich správanie regulovať. V roku 1898 vydalo Uhorské kráľovské ministerstvo vnútra obežník s ustanovením, že jazda na bicykli sa povoľuje iba na vozových cestách, v prípade osobitného povolenia aj na cestách pre peších, ale len „rýchlosťou neprekračujúcou rýchlosť chôdze“. Okrem toho bolo bežnou praxou, že ak cyklista niekde spôsobil nehodu, musel počítať s fyzickým „trestom“, čiže ho zbili.
Ako takmer každá novinka, aj jazda na bicykli spočiatku verejnosť dosť iritovala. O bicyklistoch vychádzali tony škodoradostných a odsudzujúcich novinových článkov, no na prelome storočí neboli zriedkavé ani útoky obyvateľov dedín na cyklistov, ktorí tadiaľ prechádzali, a to napríklad s odôvodnením, že išli „príliš rýchlo“. Ale povedzme si úprimne: aká už mohla byť „prílišná rýchlosť“ pri vtedajších podmienkach na cestách? Takže ani v hrdinských časoch nebola cyklistika žiadnym „špásom“. V mnohých spolkoch tvorili súčasť základného turistického vybavenia napríklad korbáč, trstenica alebo prút, ktoré slúžili na odháňanie útočiacich psov.
Napriek tomu sa časť obcí na prelome storočí snažila brániť šíreniu tohto nového zvyku vyrubovaním cyklistickej dane, ktorá spôsobila aj zánik mnohých cyklistických spolkov. Cyklistický život sa totiž v posledných desaťročiach 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia odohrával predovšetkým v spolkoch. Spolky pomáhali obstarávať „železné tátoše“, učili záujemcov používať ich a organizovali aj verejné podujatia (sprievody, túry), ktoré mali za úlohu popularizovať cyklistiku medzi laickou verejnosťou. Cyklistický spolok existoval aj v Bratislave (pod oficiálnym názvom Prešporský cyklistický spolok), ale v roku 1893 ho založili aj Trnave, v roku 1895 v Košiciach i Komárne a v roku 1896 v Malackách (Pomoravský cyklistický spolok), rok predtým v Gelnici (Cyklistický spolok banských miest Spiša) a v roku 1897 v Lučenci. Spolkový život, ako aj nosenie spolkovej uniformy a odznaku, predpisoval prísny štatút. „Prešporský cyklistický spolok si kladie za úlohu naučiť svojich aktívnych členov primerane jazdiť na bicykli, a to aj za predpokladu, že nemajú vlastné vozidlo,“ uvádza sa v štatúte.
Mimochodom, v spolkoch nebývala veľká tlačenica – na prelome storočí tvorilo členskú základňu väčšiny spolkov 10 – 20 ľudí. Príslušníci aristokracie síce mali peniaze na bicykel, ale príznačne preferovali jazdectvo, takže bicyklovanie bolo skôr voľnočasovou aktivitou pokrokovo zmýšľajúcich občanov. Ani netreba zdôrazňovať, že predovšetkým mužov. Aj na priložených prešporských pohľadniciach vidíme výhradne zástupcov mužského pokolenia.
Doboví mravokárcovia veľmi neoceňovali, ak dámy vynikali v nových a odvážnych veciach, navyše pri cyklistike bola kameňom úrazu aj otázka vhodného oblečenia. Dobové dámske oblečenie bolo nielenže nevhodné na tieto účely, ale hrozil pri ňom aj úraz a šaty sa pri takejto aktivite ľahko zničili – veď si len predstavme, čo sa stane s dlhou sukňou, keď sa zamotá do kolesa. Vo Francúzsku sa už ženy na prelome storočí bicyklovali v nohaviciach, u nás čosi také ešte mravná polícia nepripúšťala.
A keď sa potom začiatkom 20. storočia vyšvihli do sedla aj príslušníčky európskych panovníckych dvorov, začala cyklistike holdovať (už len zo snobizmu) aj domáca elita. V očiach verejnej mienky, úzkostlivo dbajúcej na vysoký mravný kredit dám, sa napokon cyklistika stala jedným zo spôsobov kultivovaného zoznamovania sa, veď ani najprísnejšie matky dospievajúcich dcér nespochybňovali fakt, že „na čerstvom vzduchu rastie chuť do manželstva.“ Vývoj v 21. storočí znamenal ďalší míľnik v dejinách cyklistiky: hoci dnes sa ženy alebo dievčatá úplne bežne bicyklujú v nohaviciach, nie je zriedkavosťou ani to, že si napriek tejto vymoženosti sadajú na bicykel v sukni – lebo sa tak práve rozhodli.
A nech už uplynie koľkokoľvek rokov, budovanie cyklistických trás bude vždy jednoduchšou a menej nákladnou záležitosťou ako výstavba metra alebo obchvatu, údržba a oprava bicykla bude vždy lacnejšia ako údržba a oprava auta. Takže asi nikto nepochybuje o tom, že je v našom spoločnom záujme, aby cyklistickú dopravu využívalo čo najviac ľudí – a to nielen v Bratislave. To si však ešte žiada dobudovanie cyklistických chodníkov na viacerých trasách, keďže jazda na bicykli po krajniciach štvorprúdoviek alebo na chodníkoch nie je celkom v súlade s udržateľným rozvojom. V roku 2008 som na námestí istého švédskeho mestečka videl užitočné zariadenie: verejný a bezplatný cyklokompresor. Je to veľmi osožná vecička, ktorá by mohla pribudnúť aj v centre Bratislavy a vo všetkých mestách.
István Veres
Lajknite stránku Občianskeho združenia Bratislavské rožky!
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!